Jeleň Lesný (Cervus Elaphus)
Srnec lesný
Srnec je naša najrozšírenejšia raticová zver. Žije na celom našom území od hornej hranice lesa až po agrárnu krajinu v nížinách. Najhojnejšia je však v pahorkatinových lesoch s priľahlou poľnohospodárskou pôdou. Súčasný stav sa odhaduje na 8 300 jedincov. Srnec je najmenším predstaviteľom jeleňovitej zveri. Dosahuje dĺžku 90 až 140 cm a výšku asi 85 cm. Hmotnosť vyvrhnutého mláďaťa býva 13 až 25 kg. Srnce sú ťažšie ako srny. Letné sfarbenie srnčej zveri je žlto- až hrdzavočervené s málo výrazným žltkastým zrkadlom. Na jar táto zver dosť pomaly prefarbuje, býva to v máji až júni. Viac prefarbujú mladé jedince. V októbri zase rýchlo mení srsť na zimnú, ktorá je sivohnedá a hustejšia. Zrkadlo na zadku je vtedy už väčšie, bielo sfarbené. Srnec ho má oválneho tvaru, srna srdcovité – na spodnej strane je viditeľná predĺžená srsť zvaná zásterka.
Mladému srnčekovi sa začínajú už v 4. mesiaci tvoriť pučnice, na ktorých v októbri až novembri vyrastajú prvé parožky podobné gombičkám alebo dvojcentimetrovým tenkým paličkám, ktoré hneď aj vytĺka. Zhadzuje ich už vo februári a marci. Hneď po zhodení prvého parožia začína rásť normálne parožie, ktoré má tvar ihličiaka, no niekedy aj vidliaka alebo šestoráka. Toto parožie je počas vývoja podobné pri všetkých parohatých obalené zvláštnym kožovitým obalom – lykom. To si srnec vytĺka až v júni, teda neskôr ako ostatné staršie srnce, ktoré to robia od konca marca do mája. Pri vytĺkaní si srnec čistí parožky od odumretého lyka otieraním o konáre mladých stromčekov a kríkov. Po vytlčení sú parožky bledožlté a pomerne rýchlo menia farbu nahnedo. Parožky srnce ich zhadzujú od októbra až do decembra. Staré zhadzujú skôr, mladé neskoršie. Len zriedka zhodí srnec oba parožky naraz. Zvyčajne s jedným parožkom chodí ešte i niekoľko dní.
Diviak lesný
Diviak obľubuje vlhšie listnaté alebo zmiešané lesy s priľahlou poľnohospodárskou pôdou. Najpočetnejší je v nižších a stredných polohách, ale stretneme sa s ním aj vyššie na horách. V súčasnosti odhadujeme u nás stavy diviačej zveri asi na 28 000 jedincov.
Dospelý diviak má svoje zavalité telo dlhé až 180 cm a výšku v kohútiku aj 1 m. Hmotnosť sa pohybuje od 100 do 250 kg, niekedy aj viac. Diviačice vážia menej, od 80 do 150 kg. Tvarom tela sa diviak podobá domácej ošípanej. Je však vyšší v pleciach a zadok tela má akoby zrazený. Na hlave má mocný pretiahnutý rypák, veľké vzpriamené ušnice a malé oči. Kanec má v chrupe vyvinuté mohutné špiciaky – kly, ktoré stále dorastajú a vzájomne sa obrusujú. Spodné sú dlhšie ako horné, dve tretiny z nich sú vrastené v sánke, takže z papule trčí len jedna tretina. Diviačica má tieto špiciaky podstatne kratšie, nazývajú sa háky. Na krátkych silných nohách sú zadné paratičky postavené trocha vyššie bokom, takže na mäkkej pôde sú znateľné aj ich odtlačky v stope. Osrstenie v lete je kratšie a má popolavý odtieň. V zime sú štetiny husté, dlhé a majú tmavý až čierny odtieň. Kanec má pozdĺž chrbta štetiny ešte dlhšie a tvoria tzv. hrebeň, ktorý sa mu pri rozčúlení naježí. Staršie diviaky majú od hrudníka cez lopatky až za rebrá zhrubnutú podkožnú vrstvu a štetiny sú tu zlepené blatom a živicou a tvoria tzv. pancier. Chvostik, dlhý asi 30 cm, je mierne stočený, zakončený štetkou srsti a pri úteku býva vztýčený.
Diviaky žijú v rodinných čriedach. Takáto črieda sa skladá z viacerých vodiacich diviačic, ktoré sú vzájomne spríbuznené, ich diviačat a lanštiakov, teda potomstva staršieho ako jeden rok. Celú čriedu, v ktorej môže byť až 30 jedincov, vedie najstaršia diviačica. Lanštiaky samčieho pohlavia opúšťajú čriedu po dosiahnutí veku 18 mesiacov a dávajú sa do menších skupiniek. Takto žijú do ruje, keď sa definitívne rozchádzajú a potom žijú samotársky. Cez deň sa diviaky združujú v húštinách, ktoré sú ich životnou podmienkou, lebo len tu sa cítia bezpečne. Za večerného šera opúšťajú húštiny a vychádzajú na pašu, aby sa včas ráno vrátili do svojich ležovísk v húštinách. Črieda sa v húštine pohybuje v zástupe a dodržiava svoje chodníky pri vyhľadávaní paše. Ak je na paši bezpečne, sú dosť hlučné, mladé kvíkajú, dospelé krochkajú a hlasito chrúmajú a mľaskajú. Pri nebezpečenstve je varovným signálom krátke zagrúlenie a dlhé zafučanie.
Pri návrate z paše sa zvyčajne zastavujú pri bahniskách, váľajú sa v riedkom bahne, ktoré sa im nalepí na škutiny a chráni ich proti dotieravým muchám a komárom. Po bahnení sa otierajú o okolité stromy a zanechávajú na nich blatisté otierky, ktoré sú znakom, že bahnisko je navštevované. Po odľahlých pokojných miestach, najmä za daždivého počasia, sa túlajú a ryjú aj celý deň.
Muflón lesný
Popis: Daniel škvrnitý je cicavec z čeľade jeleňovité. Je pôvodom z teplejšej stredomorskej oblasti. U nás žije v pahorkatinách. Patrí medzi prežúvavé párnokopytníky. Hlavným znakom tohoto druhu sú parohy, pri koreni sú oblé, dvojvetvové a hore sa rozširujú do predĺženej lopatky s výbežkami na okraji. Parožie si daniel vytĺka v auguste, asi dva-tri týždne neskôr ako jeleň. Daniel škvrnitý je omnoho menší od svojho ušľachtilého príbuzného - jeleňa. Celková jeho dĺžka vrátane 19 centimetrov dlhého chvosta je 1,7 metra a je 90 centimetrov vysoký, staré samce bývajú 1,8 metra dlhé, na meter vysoké, vzadu ešte o 5 - 6 centimetrov vyššie. Od jeleňa sa daniel líši kratšími a slabšími nohami, farbou, pomerne silným trupom, kratším krkom a dlhším chvostom. Z našich domácich druhov zveri nehonosí sa žiadny tak častými rozdielmi v sfarbení ako daniel, a to ako aj v rôznych ročných dobách, tak aj podľa staroby. V lete je daniel zvrchu na stehnách a na konci chvosta hnedočervený, zospodu a na vnútornej strane nôh biely, okolo papule a očí má čierne krúžky. Chrbtové chlpy má pri koreni do biela, uprostred červenohnedé a na konci čierne. V zime je povrch hlavy, krku a uší hnedošedý, chrbát a boky do čierna, spodok tela popolavý, niekedy do červenkasta. Často sa daniele vyskytujú úplne biele, ktoré nemenia farbu po celý rok a ktoré v zime mávajú len o niečo dlhšiu srsť. Niektoré daniele bývajú v mladosti žltkasté; čierne sa vyskytujú zriedka. Koža danielov sa viac cení ako jelenia, pretože je vláčna. Spôsobom života a pohybmi sa daniel škvrnitý jeleňovi veľmi podobá. Obidve tieto zvieratá majú rovnako vyvinuté zmysly a takisto ich duševné schopnosti sú si rovnaké. Daniele nie sú také plaché a opatrné ako jelene. Rýchlosťou, svižnosťou a obratnosťou daniel sotva zaostáva za jeleňom, obidva druhy sa však líšia spôsobom behu, lebo daniel dvíha v cvale vyššie nohy. Jeho chôdza je veľmi úhľadná, ľahko cvála a dokáže preskočiť aj 2 metre vysokú stenu. Podľa potreby i dobre pláva. Keď odpočíva, je na zložených nohách, ale nikdy si neľahne na bok. Keď si ide kľaknúť, padá najprv na predné nohy, ak vstáva, vždy sa zdvihne zadnými nohami. Daniel aj jeleň sa pásu rovnako, daniele však častejšie olupujú zo stromov kôru, a preto sú škodlivejšie. Je nápadné, že naše daniele žerú niekedy aj jedovaté rastliny, po ich strávení hynú. Danielica je oplodnená 32 týždňov a v júni rodí 1-2 mláďatá, ktoré majú po narodení mliečne hryzáky a cicajú mlieko dotiaľ, kým sa im nevyvinú mliečne črenovce na prijímanie rastlinnej potravy. Dosahuje vek až 25 rokov.
Výskyt a rozšírenie: Daniel sa vyskytuje voľne v prírode len v nižších polohách a pahorkatinách, obľubuje najmä listnaté lesy, inak je typickou zverou našich zverníc. Obľubuje teplo, veľmi rád sa vyhrieva na slnku v ležiskách. Daniele sa trvale držia svojho stanoviska. Žijú vo väčších alebo menších stádach. Samce žijú oddelene od čried samíc s mláďatami. Čriedu danielíc vedie najskúsenejšia. Je však veľmi vhodným zvieraťom pre chov v obore. Rozhodne nie sú príjemnými spoločníkmi v zajatí práve tak, ako ostatné jelene.
Líška hrdzavá(Vulpes vulpes)
Vulpes vulpes
líška hrdzavá
Popis: Najtypickejším znakom líšky hrdzavej je jej huňatý chvost. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách. Dĺžka tela samec 112 cm, samica 108 cm, hmotnosť: samec 5,9 kg, samica 5,2 kg. Popri typicky červenej líške hrdzavej sa u nás vyskytujú odlišne sfarbené jedince, napríklad "uhliarka", ktorá má hrdlo, brucho a plecia veľmi tmavé. Niektoré líšky majú na pleciach tmavý kríž, iné sú zase celkovo svetlejšie. Dožíva sa obvykle 18 mesiacov až dva roky, v zajatí až 14 rokov. Mnoho líšok žijúcich vo voľnej prírode hynie ešte pred desiatym mesiacom veku, teda skôr, ako dosiahnu pohlavnú zrelosť. Líška hrdzavá je na život nočného lovca skvele vybavená. Jej oči sú špeciálne uspôsobené na videnie v tme. Za bunkami citlivými na svetlo sa nachádza ďalšia vrstva, nazývaná tapetum lucidum. Práve táto vrstva odráža dopadajúce svetlo späť a zdvojnásobuje intenzitu obrazu, ktorí líška vníma. V noci jej oči nazeleno svetielkujú. Výbornou pomocou pri hľadaní koristi je tiež sluch. Líška vníma dokonca aj nízkofrekvenčné tóny, ktoré spôsobí myška prechádzajúca trávou alebo dážďovka plaziaca sa po zemi. Jej uši dokážu zachytiť zvuk, ktorí vydávajú ich štetinky. Na nohách jej dokonca rastú hmatové chlpy, ktoré pomáhajú lepšie sa orientovať. Jej potravou sú dážďovky, králiky, vtáky, hlodavce, hmyz, lesné plody. Potravu nežuje, len mäso zubami roztrhá na malé kúsky.
Výskyt a rozšírenie: Pôvodne žijú v Severnej Amerike, Európe a Ázii. V polovici 19. storočia bola vysadená v Austrálii. Územie jednej líšky zaberá plochu 10 hektárov v meste a až 2000 hektárov vo voľnej prírode. Tento nočný lovec, blízky príbuzný domáceho psa, žije ponajviac v rovinatej krajine, v poslednej dobe sa však stále častejšie objavuje i v mestách.
Ochrana: Po dlhé stáročia človek líšku prenasledoval a lovil ju pre jej krásnu kožušinu. Vďaka svojej inteligencii a vynaliezavosti nieje priamo ohrozená. Stavy vo voľnej prírode občas zdecimuje výrazne krutá zima, ale v obývaných oblastiach líšok stále pribúda. Líška je jedným z najčastejších prenášačov vírusov besnoty. Ak sa besná líška stretne so psom a pohryzie ho, môže pes toto ochorenie opäť uhryznutím preniesť na človeka a spôsobiť mu tak veľmi vážné zdravotné ťažkosti. Hoci sú líšky po celé desaťročia prenásledované rozhrabávaním ich nôr i strieľaním, nebezpečie besnoty u nás nie je úplne zažehnané. Toto ochorenie je aj v súčastnosti na celom európskom kontinente vážnou hrozbou.
